|
|
||
|
Vonku
inšpirujúco leje. Daždivé počasie si bubnuje svoj song na sklenené
tabule a vôbec sa nezaťažuje zmyslom pre rytmus, alebo nejakým
autorským zákonom. Slobodne sa prejavuje ako sa mu len zachce. To ju uvádzalo
do stavu stupňujúcej sa frustrácie. Žiadna sloboda, len povinnosti.
Bol to jednoducho ideálny čas na počiatok nechutnej depresie plynúcej
nielen z prepracovanosti, ale aj z toho, že si ozrejmila a do veľmi
podrobných detailov uvedomila zopár veci, čo ju nijako zvlášť nepotešilo.
Cítila sa, akoby dopadla na betónový chodník hneď po tom, ako
dorazilo vytriezvenie zo sladkého alkoholického opojenia. Boleli ju aj
tie najdrobnejšie bunky v tele. Keby mohla, uložila by sa na zimný spánok
ako medveď, aby vstala až na jar, kedy sa všetko zobúdza, krásne
vonia, slniečko príjemne svieti i šteklivo hreje. Momentálne ju však
osvetľovala iba obrazovka monitora počítača typu Athlon 1800 XP+ a oči
jej opätovne padli na piaty článok kúpno-predajnej zmluvy. „V
prípade zásahu vyššej moci je dotknutá strana povinná túto skutočnosť
ihneď oznámiť druhej strane a preukázať jej trvanie.“ Vraj
bežná formulácia. To je ale presne to, čo by potrebovala. Zásah vyššej
moci. Ono niekedy človek naozaj potrebuje akúsi radikálnu vonkajšiu
zmenu v podobe ohrozenia niektorého aspektu fyzického života, aby sa
dostal z bludného kruhu a spojil sa so svojou osudovou
spriaznenou polovičkou v tejto jedinečnej existencii. Každý len
myslí a myslí a z toho potom vyvodzuje mylné závery, že
vraj okrem konkrétneho a efektívneho myslenia viac k životu
nepotrebuje. Naviac mysliac si, že stále kráča vpred, sa pritom dostáva
nadmerným analyzovaním logicky podložených nezmyslov do slepej uličky
a netuší ako ďalej. Škoda, že život nie je telenovela. Tam
nikto nemusí rozmýšľať a byť zodpovedný, lebo všetko sa nakoniec
po neuveriteľných peripetiách vyrieši samo. So zamyslenia ju vyrušila
otázka: „Si
viac klitorálny, alebo vaginálny typ ženy?“
Ešte
chvíľu pred seba tupo hľadela. Nevedela sa totiž rozhodnúť, či sa má
uraziť a patrične tomu idiotovi vynadať, alebo sa nahlas smiať
nad naivitou a priamočiarosťou mužskej pudovosti. A odrazu sa
zhovievavo usmiala. Bol to jeden z tých úsmevov, akým radi
obdarujeme mentálne retardovaného, lebo máme istotu, že sa pri ňom môžeme
aj s nedokončeným základným vzdelaním cítiť minimálne ako počítačový
génius. „Ťažko
povedať, záleží od okolností... Nemám len vagínu, ale aj celé
telo, ktoré je mimoriadne citlivé na dotyky a až potom možno hovoriť
o tom ďalšom.“ Popravila
si elasticky obväz na ruke. Svalová horúčka ešte nepominula. Takto to
dopadne vždy, keď sa rozhodne hrať starú verziu počítačovej hry
Lemris s príliš jednoduchým ovládaním prostredníctvom šípiek. S touto
zastaranou DOS-ovou hrou ju spájali nostalgické spomienky. Žiadna z hier
zodpovedajúca najmodernejšej konfigurácii počítačovej zostavy ju
nedokázala zdvihnúť do takých výšok sľubujúcich uvoľnenie, ba
dokonca extázu, ako práve dvojrozmerný tetris. Čo už! Psychika človeka
je nevyspytateľná, jej skratové reakcie sú často nepredvídateľnejšie
ako zatuhnutie operačného systému. „Tak
mi kľudne povedz ako si to predstavuješ a ja zvážim, či tvoja seriózna
ponuka na milenku stojí za to.“ „Aký
provokatér!“ pomyslela si. „Myslí si, že ma týmto štýlom
namotivuje k chuti na sex mimo manželskej postele? To akože sa mám
hrať na vábiacu dámu, ktorá nakoniec dá? Alebo čo? Ani náhodou! Ja
Ti ukážem!“ „V
súvislosti s Tebou mám predstavu....mohlo by to prebehnúť postojačky
niekde pod bránou, ktorá je dosť v ústraní, aby nás nikto nerušil,
ale zároveň sú ľudia tak blízko nás, že keby sa pozreli našim
smerom mohli by nás vyrušiť...“ V duchu
sa pochechtávala: „Ukáž, chlapče, koľko romantiky, spontánnosti a zároveň
sebaovládania, empatie a tiež tolerancie k ženským rozmarom
v Tebe je!“ Uvedomila si, že na stole ju čaká už pomaly
vychladnutá káva. Vzala si z cukorničky hygienicky balený cukor a prečítala
si povzbudzujúce slová: „Som malý, chutím a neodvrávam.“
Pousmiala sa a zablúdila do prívetivých kútov fantázie. „To
myslíš vážne, ja som Ti ponúkal serióznu ponuku!!!“ „...na
stojáka to nie je seriózne? :-) A čo je teda seriózna ponuka?“ Na
odpoveď musela čakať trochu dlhšie. „A ešte aj pomaly píše!“
rozmrzene poklepkávala po tlačidlách klávesnice. „No,
že by sme sa stretli, išli by sme do slušnej reštaurácie na večeru a
po večeri by sme si trochu posedeli pri vínku a potom by sme išli buď
do hotela, alebo niekde na byt a venovali by sme sa len sebe.“ „Primitív!
Ten by zostal blbým, aj keby sa stal ženou!“ Rozhorčila sa v duchu:
„Som vari nymfa, ktorá aj napriek jeho banálnym rečiam za pohár vína
a jednu večeru lacno roztiahne nohy? Určite! Nečudo, že mu žena
nedáva, ani ja by som mu nedávala! Musela mať tmu pred očami, keď si
ho brala! Možno je pekný ... a keby aj, ide predsa hlavne o dušu
a nie o telo, naviac on mi na oplátku okrem krásy ponúkne čo?
Poľutovanie mojej maličkosti v ťažkých manželských problémoch,
alebo nechutnom stereotype, ktorý nemám?“ Rozčúlene ho bez odpovede
zrušila. Netrpezlivo
roztrhla obal od cukru, nasypala ho do kávy a s citom rozzúreného
vyhadzovača skrkvala papier. Práve v okamihu ako zašušťala nevinným
papierikom od cukru, objavil sa domáci maznáčik ratlík. Prejavil svoj
vypestovaný podmienený reflex. Očakávajúc sladkú dobrotu, pribehol.
Zamával chvostom, nastražil veľké netopierie uši, sústredil jeden zo
svojich nacvičených oddaných pohľadov na svoju pani, oprel si svoje
predné labky o jej štíhle stehná a trpezlivo čakal. Zamračila
sa a zakričala: „Ty,
pes, čo sa tešíš, chceš dostať?“
Nenechal
sa odstrašiť. Nechápavo a skoro s úsmevom v tváričke
vrtel chvostom. Vlastne vrtela. Bola to neodbytná fena. Spoza dverí na
ne nesmelo hľadel ich dočasný spoločník, tiež ratlík, ktorého jeho
pán na pár dní odložil u gazdinej domu. Bol to jeden z tých
psov, ktorý sa nebál nikoho a ničoho, iba drzej a zároveň
odzbrojujúco bojazlivej fenky. Typicky samec! Aj pri predposlednom
stretnutí mlčky vydržal jej pravidelné nadšené oblizovanie ako pri
každom opätovnom zvítaní, nechal si od nej zjesť celý obsah misky
naplnenej obľúbenou varenou kuracinou a neprotestoval, ani keď sa
bezmocná sučka v návale nepredvídaných žalúdočných pochodov po pažravom
obede vyzvracala pri nohy jeho pána a dokonca vysrala do jeho topánok.
Majiteľovi psa prišlo od žalúdka tiež nevoľno a keďže ho tá
nevoľnosť ešte neopustila, rozhodol sa pár dní si oddýchnuť. Bez
svojho psa. Samozrejme! Vyhodila oboch psov za dvere, na jeden dúšok
vypila zamiešanú kávu a vrátila sa k počítaču. „No
povedzme si to úprimne, nič nové som sa nedozvedel!“
Prečítala
si na obrazovke v otvorenom okne jedného z chat-ovacích
internetových serverov. Ozval sa jej starý známy „sexuológ“.
Neodbytný typológ žien. Konečne prvá odpoveď, ktorá jej ako-tak
zdvihla náladu. Keď už dnes nenatrafila na spriaznenú dušu, aspoň
zopár mužským jednotlivcom dvihla adrenalín. Jeho jednoduchosť jej
pripomínala koňa s klapkami na očiach kráčajúceho len po vyznačenej
cestičke. Lineárnej ceste nechápavej mužskej logiky. „Vlastne je
zlatý, možno by sa mohla podujať určiť mu ten správny smer k sladkej
odmene...“ Uvažovala. „Možno
nabudúce! Maj sa!“
Odpovedala.
Žiadny zásah „vyššej“ moci sa dnes nekoná a zavrela dokument
s kúpno-predajnou zmluvou. Nevyhnutne musela komusi vyliať svoje boľavé
srdce. Načítala ďalšiu z internetových stránok, na ktorú sa
preklikala cez reklamné bannery. Zbežne preletela pohľadom po nadpisoch
a zachytila slová „...poradňa... máte problém ... napíšte na
túto adresu ...“ Nastavila sa myšou na slovíčko „adresu“, ktorá
sa zrazu zmenila na ručičku a klikla ľavým tlačidlom. Otvorilo
sa jej okno prázdneho emailu s predvolenými adresami odosielateľa
aj prijímateľa. Do predmetu správy napísala PORADŇA a začala písať.
Milá
poradňa, mám
problém. Momentálne sa na svet pozerám veľmi smutnými očami. Viac
ako inokedy na mňa dolieha fakt, že žijeme v civilizačnej džungli,
kde sa ľudia vzájomne požierajú. Ľudia naháňajú peniaze, materiálne
istoty a pritom im ten skutočný život uteká ako piesok pomedzi
prsty. Vieš (Neviem kto si, ale dúfam, že Ti môžem tykať, tak ako je
na internete zvykom. Ak Ti to vadí, vopred sa ospravedlňujem.), myslím
si, vlastne som si istá, že ten môj smútok nepramení z prepracovanosti,
na ktorú sa len vyhováram. Tá je len unikom pred sebou samotnou. Príliš
som spadla do veci pozemských a vo svojom vnútri túžim po niečom, čo
som už par krát držala v rukách (myslím obrazne) a potom sa to niekde
zasa stratilo... Hlavne sa cítim vnútorne nejako prázdna a všetky
slova mi pripadajú banálne, postrádajú hlbší zmysel. Moji
blízki mi vravia, že žijem vo vysnených ideáloch. V oblakoch. Či
ozaj, aj z môjho pohľadu žijem v oblakoch? No, nie sú to vždy
oblaky, ale je to môj vlastný svet, ktorý existuje paralelne s tým
skutočným v mojej hlave. Viem v ňom prežiť tie pekné, no aj tie škaredé
chvíle. Oba tieto svety sú v mojej hlave akýmsi odrazom toho sveta
vonkajšieho a opačne. Je to však niekedy zbytočný luxus, lebo keď z takého
oblaku v mojej hlave do reality zletím, zvyčajne si dobre narazím
nos. A keby len ten! Tak
ako minule! Komunikovala som cez chat s jedným fakt super chlapíkom.
Bol ideálny po všetkých stránkach, aj na fotke vyzeral dobre, až
pokiaľ som ho nestretla. Spojila som mimiku, hlas a celkový dojem
so slovami, ktoré mi písal a akoby som dostala päsťou do brucha. Zrazu
som sa ponáhľala a on tiež. V mysli som grcala tri dni (Určite
si dokážeš predstaviť, čo tento stav v mojom vlastnom svete
narobil s mojim reálnym svetom v hlave a teda psychikou!) a potom
som dostala brušnú virózu vo fyzickej realite. Veru, nie je to s tým
komunikovaním cez internet, tak ako kedysi. Zostal iba slabý odvar
niekdajšej slávy. Toho oduševnenia a nadšenia. Vieš,
ja do kostola nechodím a nemám komu vyliať svoje hriešne myšlienky a
môjmu mužovi nemôžem, lebo by ma nepochopil. Je to prirodzený údel
každého manžela. Tak si tu vykrikujem všeličo do internetu riskujúc,
že to niekedy niekto môže proti mne zneužiť. Nemyslím tým teraz
Teba. Ono sa totiž tieto veci ukladajú niekde na server a nemusí sa o
nich nikto dozvedieť, ak to nikto nebude chcieť vedieť. Niekto povolaný
ako štátny orgán a nepovolaný ako hacker. Alebo opačne?
Nepovolaný orgán a povolaný hacker? To je v konečnom dôsledku
jedno! Naviac naša dvojtvárna spoločnosť ma tak dvojitý meter na ženy
a mužov, že ako nemravná sviňa, by som z akejkoľvek explicitnej
komunikácie nakoniec vyšla aj tak ja. Život je ťažký! Ani chatovať
a mailovať už človek nemôže slobodne bez strachu z odhalenia. Je
to paradox, ale mňa myšlienky na neveru nápadnú vždy po sexe s mojim
mužom. Už to nie je ako bývalo. Viem, nie každý deň je nedeľa!
Jednoducho niekedy na toho správneho človeka na i-net chate nenatrafím.
Neprežívam sex už veľmi dlho, ale keď som to mužovi naznačila, len
sa mi snažil vysvetliť, že problém je v mojej hlave a mám zmeniť
myslenie, vyliečiť sa zo svojej závislosti na chatoch, mailovaní a
surfovaní po www stránkach a bude všetko v poriadku. Občas aj akože
sekám dobrotu. Ibaže, keď nemôžem tráviť čas pri PC v spojení
s príjemnou činnosťou, chodievam spať skôr, aby som unikla
rozhovoru, alebo vôbec unikla do snov a fantázie. Isteže, základné
uspokojenie pri sexe dosiahnem. Prečo by som sa však mala uspokojiť so
základným uspokojením, ktoré mi neprinesie uvoľnenie tela aj duše,
extázu, ale vovedie vnútorné len do nepohody, aj keď telo niečo ako
poloorgazmus zažije...?
„...a
stoji mi to tam, kde nema...“
čítala na displeji mobilu. Blahorečiac
tvorcovi Nokie 6210, ktorý pamätal na zaneprázdnených managerov, stlačila
predvolenú šablónu a odoslala sms s textom : "Aj
ja ta milujem!"
Rovnako
automatická činnosť ako zasielanie novoročných pozdravov ľuďom, s
ktorými si nemá, čo povedať počas celého roka. Jedno z rizík
internetových stretnutí, keď v ilúzii o tom pravom, nesprávne
odhadne situáciu. Otravné zamilované sms. Vlastne nie zamilované, len
otravné! Zmazala sms a vypla mobil, aby ju podobné pokusy o duchaplnosť
nerušili. „Kde
som to skončila?“
spýtala sa nahlas sama seba do prázdna miestnosti. „Aha...!“ Čo
som vlastne tým chcela povedať? Chcela by som, aby si mi poradil /-a/,
čo mám urobiť, aby som do svojho života vrátila znova spokojnosť
psychickú aj fyzickú a netrpela viac tými pocitmi, že asi nie som
žena, keď ten orgazmus pri sexe neprežívam. Aj som si chvíľami
myslela, že som asi muž, ale fyziológia tela nepustí. Po porovnaní
parametrov svojho tela s poučkami z učebnice anatómie, niet
pochýb. Som žena. Okrem toho vyskúšala som aj masturbáciu podľa návodu
na akejsi internetovej stránke, lenže nefungovala. Nakoniec som zistila,
že autorom článku je chlap a hneď mi bolo jasné, v čom je
vlastne problém. Cez internetovú zoznamku som hľadala okrem milenca aj
milenku, lenže žiadny zázrak sa ani v jednom prípade nekonal. Len
sklamanie a depresia. Tak mi prosím Ťa, poraď, čo mám urobiť,
aby som to psychicko-fyzické vyvrcholenie sexuálneho blaha mohla prežívať.
Tvoja
čitateľka Máňa Chcela
stlačiť tlačidlo s nápisom odoslať, no vtom sa zháčila.
Uvedomila si, že bude rozumnejšie použiť niektorú zo svojich
free-mailových schránok ako súkromný email. Prihlásila sa do svojho
mailboxu, skopírovala adresu prijímateľa, predmet, obsah do čistej
správy a stlačila tlačítko ODOSLAŤ. Odoslala a prijala
firemnú poštu a už mala v úmysle „odstrihnúť“ sa od
celosvetovej internetovej siete, keď ju odrazu vyrušila otázka v jednom
z otvorených okien internetového prehliadača. „Môžem
ťa vyrušiť, neobťažujem ťa?“ Rozžiarili
sa jej oči. Jej virtuálny Casanova sa predsa objavil. Vždy vedel ako sa
jej správne zaliečať. Čo má kedy povedať, aby ju roztopil a hneď
vzápätí rozpálil. Znova nastupovala na kolotoč vášne, aj keď už
opatrnejšie ako kedysi. Nervózne si popravila vlasy, zahryzla si do pery
a zaklipkala očami. „Neobťažuješ
ma, len mam pochybnosti o tom, že robím správne, čo robím... si tak
ohromne veľkým pokušením pre mňa, že mám z toho strach...:-)“ „Čo
vlastne chceš?“ pýtala sa sama seba. „Píše rýchlo, pravopisne
bezchybne a hlavne sladko. Pako, to nie je, má zo všetkých, čo si
poznala najbližšie k ideálnemu typu milenca. Odmysli si morálne
poučky, čo Ťa naučili všetci narušení dospelí v detstve, zahoď všetky
tie psychické blokády o vernosti a podobných nezmysloch
obsiahnutých v manželskom sľube a venuj sa chvíľku sebe!“
dohováralo jej odvážne a vzrušené Ja v hlave. „Veď o nič
nejde. Je to len virtuálny svet, uvoľni sa!“ Odpoveď prišla veľmi rýchlo.
„Mojko,
nemusíš sa ma báť, v podstate chcem byť len tvojim úprimným priateľom,
s ktorým sa môžeš otvorene o všetkom baviť, môžeš sa mi kľudne
celkom otvoriť, určíte to nikdy nezneužijem....“ „Oblbovačky!“
hovorilo jej kritické zamračené Ja. „Len parafrázuje všetko, čo si
mu kedy povedala.“ Vzájomné chat-ovanie však začalo naberať obrátky
a slová boli čoraz horúcejšie, napätie sa stupňovalo, ale ešte
stále zvádzala vnútorný boj. „Kašli na to! Pozri, ako sa snaží.“
presviedčalo ju jej druhé vzrušené Ja. „Musíš uznať, že je dobrý.
No tak!“ Vedela, že čoskoro stratí pevnú pôdu pod nohami. Jej morálne
Ja sa z posledných síl pokúsilo sa o chabý, alebo skôr
symbolický odpor. Roztápala sa, ale nabrala dostatok síl, aby použila
svoju obvyklú šablónu - predstavu. „V
súvislosti s Tebou mám predstavu....mohlo by to prebehnúť po stojačky
niekde pod bránou, ktorá je dosť v ústraní, aby nás nikto nerušil,
ale zároveň sú ľudia tak blízko nás, že keby sa pozreli našim
smerom mohli by nás vyrušiť...“ Netrpezlivo
a s obavami očakávala odpoveď. „Mojko,
tak by sa ti to páčilo? To by ťa vzrušovalo? Ale kde by sa potom
pominulo to krásne dlhé nežné milovanie, hladkanie, mojkanie... po
ktorom obaja túžime pomaly viac, než po obyčajnom akte súlože? Ale
možno by to bolo moc vzrušujúce....“ Hlavou
sa jej odrazu preháňalo milión myšlienok, ale ani jedna nezostávala
dlhšie ako tisícinu sekundy. Jej vzrušené a nadržané Ja, spolu
s odvážnym Ja a Ja naivnej sliepočky sa do krvi hádalo s mravným,
zodpovedným, obmedzeným a kritickým Ja. Na pokraji schizofrénie,
kedy už netušila, čo jej každé z tých jej Ja v hlave hovorí,
radšej myslenie vypla. Podvedome sa pohladila po vnútornej strane
stehien, ako mačka vystrela chrbát, vypla hruď a zošpúlila
pery. Myslenie sa však pokúsilo pod vplyvom internetového impulzu ešte
o posledný pokus. „Vieš,
vždy, keď Ťa tu stretnem, cítim v srdci uvoľnenie a radosť. Akoby
ten tenký pramienok lásky pretekajúci cezeň odrazu silnel a staval sa
mohutným vodopádom, ktorý ma celú osviežuje. Veľmi mi kohosi pripomínaš...“ „O čom
mu to, preboha, rozprávaš? Skutočne Ti už preskakuje?“ nadávala si.
Teraz viedli boj rozum a srdce. Rozum a srdce? Ak sa nachádza
srdce v nohavičkách, potom skutočne - rozum a srdce. Vyhrali
nohavičky. Teda, to, čo bolo v nich sa stalo hnacou silou pre ružový
nádych nasledujúcej komunikácie.
„Pravdepodobne
nie som práve ten, ktorého už máš zapísaného v srdci, hoci by som ním
rád bol, ale verím, že po našom stretnutí, po krásnych nezabudnuteľných
spoločne prežitých chvíľach sa tam určíte miesto pre mňa nájde...“ „Anjelik
môj krásny, ťaháš ma z reality niekde do výšin a ja sa Tebou rada
nechám uniesť. Bojím sa však, že nebudem spĺňať Tvoje predstavy o dokonalej
žene.“ „Miláčik
môj, ani ja sa necítim dokonalý, som normálny muž, možno v niektorých
veciach trochu iný než ostatní, možno hlavne v tom, že je šťastím
pre mňa to, keď je moja partnerka šťastná, spokojná, uspokojená,...
Mojko môj sladký.“ „Ako
mi môžeš tieto všetky vety písať? Vôbec ma nepoznáš. Si blázon!
:-)“ „Máš
trochu pravdu, som (do teba) blázon, okrem toho, čo máš v profile
neviem o tebe takmer vôbec nič, akurát to, že ja teba a ako píšeš,
aj ty mňa strašne moc chcem, chcem ťa vidieť, počuť, cítiť, byť
pri tebe, byť s tebou, byť v tebe...“ Na
pokraji blaha si zhlboka šťastne vzdychla. Nestihla odpovedať a už
mala ďalšiu a ďalšiu poštu. Už sa ani nepokúšala klásť
prsty na klávesnicu a odpísať, len si rukami mimovoľne prechádzala po
celom tele a ako zhypnotizovaná hľadela do monitora. Okná sa jej
automaticky otvárali. „Nemôžem
sa vzdať tejto mojej tak silnej túžby po tebe, nemôžem len chodiť a
vo dne v noci snívať o tvojich hlbokých očiach, o tvojich zmyselných
perách, o tvojich voňavých vlasoch, o tvojich nádherných prsiach, o
tebe, drahá moja...“ Zhlboka
dýchala. Pľúca dostávali presne toľko vzduchu, koľko si zaslúžia,
mizli nevypovedané povzdychy, zatvorené práve tu v tomto dýchacom orgáne
a možno ešte hlbšie. „Vlastne je pekný uslzený deň.“
pomyslela si. „Treba to brať tak, že to počasie vlastne plače za nás
a očisťuje nás od trápení...“ rukou skĺzla pod pupok a zakvačila
si prsty do gumy nohavičiek. „Ach! Krásna podoba zásahu vyššej
moci. Tam hore ma má asi niekto rád.“ Vo dverách neočakávane zaštrngotali
kľúče. Manžel sa prichádzal naobedovať. Došiel práve včas. Ešte
zopár nesúvislých dialógových okien a znova by sa prestala
kontrolovať. Možno by mu v pomätení mysle sľúbila stretnutie,
alebo dala svoje číslo mobilného telefónu, rovnako ako tomu neokrôchancovi,
čo ju vyrušil pred chvíľou a vystavila by svoju krehkú dušu ďalšiemu
sklamaniu. „...o
tom, ako sa ťa dotykám, ako ťa hladkám, ako ťa bozkávam, ako sa mi
oddávaš, ako túžbou vzdycháš, ako....“ Prečítala
si ešte toto posledné okno a odpísala. „Musím
končiť. Papa, cmuk.“ Keďže
nestála o idylu manželskej hádky, lebo mala úplne inú predstavu
o príjemne strávenom poludní, ešte v tranze sa odpojila z internetu,
pozatvárala všetky okná internetového prehliadača a vypla počítač. „Ahoj,
láska moja, obed je už hotový?“
Ladným
krokom, nevšímajúc si šialene naradostených psov, pristúpila k mužovi,
nežne mu prešla prstami po chrbte, obrátila ho tvárou k sebe,
oprela sa chrbtom o vchodové dvere a nohou zrazu obopínajúcou
jeho driek si pritiahla najdôležitejšiu časť jeho mohutnej postavy k svojmu
roztúženému telu. Zastretým hlasom riekla: „Ahoj,
áno je. Aj ja som už skoro hotová...“ provokovala.
„O predjedlo by si nestál? Zásah vyššej moci ma obdaroval
svojou prítomnosťou a ako dotknutá strana by som Ti chcela preukázať
jej trvanie.“ Bol
prekvapený, ale žeby mu tento druh prekvapenia vadil, to nemohla povedať.
„Hm,
že si bola zasa na internete? Dávaj si pozor, vraj v Amerike už
manželstvá rozvádzajú aj kvôli internetovej závislosti.“ Jej
ruky sa pohrávali s jeho neposlušnými vlasmi. „Možno
v Amerike rozvádzajú, ale u nás sa vďaka nemu pomilujú.“ Nastavila
mu svoje pery.
„Alebo nemáš chuť? Ha? Zaslúžiš si ma Ty vôbec? Čo by iní muži
dali za ten malý kúsok môjho tela.“ Prižmúrila
oči, provokujúco sa usmievala a akože urazene sa odtiahla. Podľa
jeho žiarlivej reakcie, kedy si ju prudko pritiahol ešte bližšie k svojmu
telu, pochopila, že ho zasiahla na citlivom mieste. „Pičnú
pedagogiku na mňa neuplatňuj!“
Precedil
pomedzi zuby. Rozosmiala sa a jej ústa splynuli s jeho plnými
perami. Ešte skôr ako upadla do sladkého vzrušujúceho bezvedomia, jej
preletelo hlavou. „Keď odíde, treba vymazať históriu prezerania
kompromitujúcich stránok za dnešný deň a vyčistiť odkladacie
registre.“ Pre istotu! Veď, ktovie, možno ten internetový pokrok z vyspelej
západnej krajiny za oceánom, dorazil už aj k nám...
|
||
Hlavná stránka |