Schizofrenické monológy

     "Aha! Aha, koho si stretla, aha!" dozadovalo sa pozornosti s ihrajucimi plamienkami v ockach moje vnutorne dieta. Vravelo to mojmu Vyssiemu Ja, ktore ma pre vsetko pochopenie. Ono je akousi laskavou matkou plnou povabu a nehy a podriaduje sa uplne inym pravidlam ako su tieto nase nelaskavo pozemske.

     S vludnostou v hlase hodnou starej mamy z rozpravkoveho domceka a bez toho, ze by ocakavala odpoved sa toho blazniveho decka, ktore v okamihoch, ked sa mi v srdci rozlievalo teplo, robilo kotrmelce a opakovalo stale tie iste slova, spytala: "A koho stretla?" 

     Lenze ten krpec sa radoval, poskakoval a notil si stale tu istu pesnicku dookola, akoby chcel povedat: "Ved ty vies koho!"

     Vtedy vsak do hry vstupilo moje kriticko-analyticko-logicke JA. JA chvilu decko pozorovalo, ako zaneprazdneny dospely, ktory hodnoti, ci toto nezmyselne spravanie nemoze nikomu ublizit a na moment uzatvorilo jeho spravanie so slovami: "Nech si robi co chce. Jeho dobra nalada nikomu neublizi, skor naopak."

     Hned vzapati sa vsak JA pozastavilo, obratilo k nemu a prejavilo vazny umysel analyzovat, ako mozem vediet, koho som stretla a kto to vlastne je.

     Vtedy sa to bezbranne male dieta s vyrazom strachu a slzami na krajicku zastavilo a tisko so zvesenymi ramenami cakalo, co sa bude diat. Na zasah v podobe laskyplneho pohladenia starostlivej matky, odrazu rozpacite JA od analyzy nastastie upustilo.

     Mohla som teda naplno vychutnat pocity nadsenia zo slov zaznamenanych vo virtualite a odpisat na ne. Preto aby sme mohli opatovne zacat , po dnoch, mesiacoch, rokoch, desatrociach, ci storociach,  tam, kde sme naposledy skoncili...