Pohoda
     Myslela som, že z Pohody nakoniec nič nebude. Jednej kamarátke sa nechcelo, lebo jej muž má teraz sezónu výškových prác, je mimo a ona chcela ísť s ním, druhej nemal kto zostať so synom a môj muž mal kopec roboty. Každá prekážka je však prekážkou, iba ak ju tak vnímame. Išla som sama. 

     V prvom momente som si uvedomila, že je viac teplo ako som predpokladala. Pôvodne som hneď chcela zakotviť v čajovni, v ktorej však nebolo dostatok tieňa a zmes ľudí ma tiež neoslovila. Hudba bola fajn a omieľali tam stále dokola čosi s nejakou dedinou, ale pobrala som sa ďalej. Letisková dráha je pomerne dlhá. 

     Prešla som okolo prvého stánku (stage). Celkom počúvateľná hudba (Anticage), ale nemusela som tam stáť. Okolo chodili polievacie autá a ako k jedinému zdroju dažďa sa k nemu vrhali masy ľudí. V ďalšom stánku ponúkali niečo cigánske (tuším Parno Graszt) a tak som sa pobrala zasa ďalej. Internet zadarmo sa premenil na neznesiteľný skleník. Karpatské chrbáty nehrali zle, ale tie trápnosti okolo zalievania CD, či niečo podobné, som nemusela. 

     Keď som to celé obehla koldokola, usúdila som, že potrebujem šatku na hlavu, fľašu minerálky, lebo pivo by ma položilo a nejaký vhodný tieň s kultúrnou vložkou. Našla som. Príjemne tam dokonca pofukovalo. Break som dávno nevidela. Každá vystupujúca skupina mala svoj časový limit a chlapci mali predviesť, čo v nich je. Hm, keď si ich tak teraz predstavujem, tiež ich telá a pohyby, napádajú mi úplne iné myšlienky ako v danej chvíli v tom teple. Aj medzi divákmi boli pomerne pohľadní mladí muži, lenže dreva tam bolo dosť a naviac ma raz na diskotéke jedna moja mladá kamarátka poučila, že sa mám priamemu pohľadu do očí vyhýbať. Každý chlap to totiž považuje za výzvu, aby oslovil. Tak som hľadela skôr do blba. Nuž čo, niekedy aj kura môže poučiť sliepku. 

- Prosím ťa, sedím tu už 15 minút a stále ma toto nejako nemôže dostať do varu. O čom to je?
- To sú dvaja spisovatelia a dvaja vydavatelia. odpovedala som v Aréne zvedavcovi za mnou. 
- A teraz, čo to vlastne je? Z akej knižky?
- Poviedka. Tuším sa to volá Stredoeurópan, alebo tak nejako. 
- Aha, ďakujem. 
V Aréne som sa v podstate dozvedela, že ak by som niekedy v budúcnosti chcela vydať knižku, tak je rozhodne lepšia pôda v Čechách. Na Slovensku sa vydávanie kníh chápe viac "emotívneji" a u našich západných susedov "kapitalističteji". 
Začala som listovať návod na použitie Bažant pohody. 
- Teraz idem na rumunské fanfáry (Fanfare Ciocarlia) v Kofola stage, ozvalo sa za mnou. 
- Ja si prezriem fotografie a idem si vypočuť Tata bojs. odpovedala som. 
- Tak ahoj. 
- Ahoj. 

     V internete na kolesách, presne v tom, ktorý hosťoval aj v Trenčianskych Tepliciach počas Artfilmu, bolo ešte stále skleníkovo teplo. Tata bojs boli zlatučkí. Milá hudba. Posadila som sa vedľa cukrujúceho sa páriku. Za nami dvaja s pivom v ruke skákali celí rozradostení do mláky, ktorá zostala po polievacom aute a okolo prebehla bosonohá víla v bielom priesvitnom šate. A zrazu bol koniec vystúpenia. 

     Posadila som sa do Arény. Zasa. Chvíľami som si pripadala najmladšia spomedzi divákov. Príhoda s chobotnicou, po ktorej v akváriu zostala jej hladná duša, bola interesantná a hudobné podanie tohto príbehu úplne sila. Tie gitarové brnkačky vo mne vyburcovali všetky emócie (Vladimír Václavek). Aj tie, o ktorých som ani nevedela. 

     Zostala som ešte sedieť aj napriek tomu, že som v diaľke počula hudbu, ktorá ma silne oslovila a mala som chuť sa rozbehnúť za ňou bližšie. Začínala nejaká diskusia. Richarda Rybníčka som v dave nezaregistrovala, ale vraj tam sedel. Aj som rozmýšľala, či zostanem kvôli Fedorovi Gálovi, ale ťahalo ma to inam. 

     Pred vchodom maestro podpisoval svoje CD. Pristavila som sa. Možno pre ten modrý pohľad, ktorý som zachytila, keď odchádzal. Vyžaroval takú šteklivú vyrovnanosť. Kúpim-nekúpim. Kúpila by som, ale asi iba pre neho, pre to, aby ešte raz spočinuli jeho oči na mne, prehodili sme pár slov. Trochu sa ho nadýchať. Tú hudbu som bytostne nemusela mať doma. 

     Iná hudba z pozadia mi však drásala každú bunku môjho tela. Chcelo sa mi radovať, výskať, tancovať, alebo aj spa-p-ať (Ska-P). Lepší ako Čechomor. 

     Slnko pomaly zapadalo. Vyhladla som. Kebab až za hodinu. Hm, smola! Hlavný ťah lemovali unavení dospelí. Niektorí ležali so psom, ďalší bez neho. A blížiaca noc začínala dávať podaktorým týpkom odvahu. 

     Tá kniha Básně od Karla Kryla ma neskutočne potešila. Riadne hrubá a to je pritom druhé vydanie a je ich vraj päť. Grafoman jeden, normálne spriaznená duša. ;-)

- Vy už odjíždite? A ten pásek potřebujete? ukázal mladý na pásku na ruke, ktorou sa označovali všetci tí, čo mali zaplatené vstupné. 
- Nepotrebujem. Čo za to?
- Co len chcete!
- Koľko si ochotný dať?
- Stofku?
- Dve stovky. 
- Jo, hele, vy ich máte dvě?
- Nie. 
- Hmm. 
- Daj im to za stovku. prehovoril ma netrpezlivý spolusediaci. 
- Ok, poď si to zobrať. 
- Hele, za stofku, dej nužky. oslovil kamaráta. 
- Děkuji. Mějte se. 
- Nazdar!


Hlavná stránka