Po rozvode


18.6.2004

- Už to mám za sebou! pozdravil ju ráno Hoblík. Som bezdomovec. 
- Nazdar, už si rozvedený? pozdravila ho Ala po tom, čo ju ovanul silný alkoholický závan. 
Kývol hlavou na znak súhlasu. 
- Aj jej doktorka dohovárala, ale mala úplne kamenný pohľad. hovoril zahľadený neznámo kam. 
- Tak to aspoň osláv. radila mu nadväzujúc na svoj citlivý čuchový zmysel. 
- Keby si vedela ako som oslavoval. Najradšej by som sa rozbehol autom na stoštyridsiatku a praskol to do toho múru. 
Pozornejšie sa na neho zahľadela. Na samovraha nevyzeral. 
- Kvôli žene? spýtala sa pre istotu. 
- Rozvod je sviňa, neprajem ho nikomu. Ale ja neplačem nad rozvodom. Nad sebou. Mám strach. Strach, čo bude ďalej. prenikavo sa jej zahľadel do očí. 
- Veď nemáš sedemdesiat. podotkla Ala.
- Vieš, čo by som chcel? Po čom túžim? 
Podnietil jej zvedavosť. 
- Chytiť ju za ruku a iba tak ležať. Bez ničoho. stále mal ten jeho typický úškrn. Aj keď sa trápil, tak to vyzeralo, že ho to teší. 
- Keď som chytil iba tak za ruku svoju bývalú, tak mi povedala, že si neplním manželské povinnosti. Aké manželské povinnosti? rozohňoval sa ďalej. Veď peniaze som domov nosil, o deti sa staral, vybavil som, čo potrebovala, aj brannú povinnosť som dokonca mal za sebou... mávol rukou. 
Nestihla zareagovať a pokračoval v monológu. 
- A vieš, čo je najhoršie? nedal sa zastaviť. Ony sú všetky milé, príjemné, ale ... opatrné. Tak ako aj ja už som opatrný. To je najhoršie! konečne vyriekol svoj ortieľ. 
- Hm. Ala sklopila hlavu. Neboj, veď si fešák. šibalsky sa na neho usmiala a očami ho ako dieťa pohladila po jeho kučeravej blonďavej hrive.
- Ja? pookrial. Pozdravuj muža. a natočil sa na odchod smerom ku krčme. - Dík, maj sa. 
- Ahoj.


Hlavná stránka