poviedky - party

maia sa hrá ;o)

Toto je môj svet! Vitaj!

Rozmýšľam nad tým, že toto nie sú ani tak poviedky ako jednoducho PRÓZA. Názov liniek sa mi už meniť nechce. Niektoré dielka sú opätovne bez diakritiky.

No všetky linky ešte nefungujú.
Veď predsa poznáš to heslo tvorcov pouličných osobných stránok na internete:
Trpezlivosť ti aj tak nič neprinesie. ;o)

Výplody svojho mozgu na www.pismak.cz som ako ste podaktorí už zistili úplne zrušila.

Obrázky

Party

Prológ: Bol podvečer a po polroku sa ďalšou zhodou okolnosti druhýkrát v tomto živote spolu stretla trojica vrstovníčok, z ktorých každá vyrastala v inom meste, aby sa neskôr spoznali v úplne inom. Bolo to jedno z tých stretnutí, kedy na prvý pohľad vycítite spriaznenú dušu, vlastne priateľku. Veď poznáte ten výrok : "Priatelia ta v prvej minuté vášho stretnutia budú poznať lepšie než tvoji známi po tisíc rokoch." (Richard Bach - Ilúzie) 19.2.2004

- "Kam nás to vlečieš?" spýtala sa jedna z nich.
- "Veď uvidíte!" nedala sa odbiť organizátorka.
- "V živote som tam ešte nebola." sťažovala sa druhá.
- "No vidíš, aspoň si teraz dostala príležitosť." nenechala sa znechutiť tá, čo ich vliekla so sebou.
- "O čom to tam vlastne je?"
- "Taká jedna party. Veď uvidíš."
Pred nosom sa im zjavili ošarpané dvere v ošarpanej budove v tmavej ulici.
- "Tak to sme ozaj v stoke!" skonštatovala tá najskeptickejšia.
- "Ja nejdem prvá!"
- "Bože, baby!" pokrútila najaktívnejšia nad nimi hlavou.
Ešte dnu skoro nikto nebol. Vždy mala schopnosť prísť buď príliš skoro, alebo naopak príliš neskoro. Nič to. Po zistení základných informácii vo vnútri miestnosti sa aspoň pohodlne usadili.

- "Baby, cítite tú sladkastú vôňu? Akoby sa tu fajčila mariška.“
- "Ja neviem, ja to nepoznám!" poznamenala iniciátorka.
- "A pozri na toho s briadkou, ešte to ani nezačalo a už vyzerá, že ma dosť." nedala si pokoja pôvodným povolaním lekárnička ako vyšitá zo seriálu Max a strašidlá.
Tá, čo celú akciu spískala, správne vytušila, že keď ich nezainteresovane stiahne do tohto netradičného prostredia plného netradičných ľudí, o ktorých nevedeli zhola nič, veľmi dobre sa zabaví. Pre smiech nebola schopná odpovede.
- "Ešte ráno som netušila, že sa večer ocitnem v prostredí takýchto divných týpkov." neprestavala sa čudovať Magdaléna.
- "Ber to ako rozlúčku so slobodou. Ešte par dni a neviem-neviem ako skoro sa vyberieš znova na podobnú party." poznamenala Ala na margo jej nadchádzajúcej svadby.
- "Pokiaľ si nedám aspoň dva poháre vina, tak to tu nevydržím." meditovala ďalej.
- "A čo ti v tom bráni? Ja si dám červené." usmiala sa Ala.
Mária zatiaľ vytiahla niekoľko časopisov a začala si ich prezerať.
- "Ty si dáš čo?" zatiahli ju do debaty.
- "Nebublinkovú minerálku." nenechávala sa vyrušiť.
- "Takú nemajú."
- "Ja viem, tak nič."

Magdaléna dorazila s pohármi vína.
- „Minimálne polovica chlapov tu vyzerá, že prišla na záťah.“ skonštatovala nevzrušene.
- „Na to si ako prišla? ..že sú na záťahu?“ vyzvedala Ala. „Vieš, ja som tieto inštinkty za roky manželstva už stratila. Mám premytý mozog vetou, že každému chlapovi ide len o to jedno. Minimálne 5471 krát som si vypočula, že potenciálne ma chce pretiahnuť každý chlap.“
- „No pozri, keď som bola pre víno, ten plechavý sa mi postavil do cesty, aby som do neho akože vrazila a mal dôvod nadviazať rozhovor. Blbú zo mňa chcel urobiť.“ rozhorčila sa.
- „Ruská rieka na štyri.“ nadviazala na niť rozhovoru Maja s krížovkou v rukách.
- „Dunaj.“ odpovedala Magda.
- „Povedala som na štyri! To je na päť!“
- „Aha, tak Labe!“ nenechala sa vyviesť so smiechom z konceptu.
- „Boha, baby, aspoň sa tvárte ako intelektuálky.“ naoko ich kárala Ala.
Pripili si.

- „A ešte aj toto! Pošli ho preč, lebo ho zabijem!“ rozohňovala sa Maja. „Dobre vieš, že to neznášam.“
Ala chvíľu nechápala.
- „To si nám nepovedala, že si nás niekto bude doma púšťať na domácom videu.“ kývla hlavou Magda k tomu s videokamerou.
Pozrela sa smerom, ktorý jej ukázala a sediac tak medzi Máriou a Magdalénou bezmocne vzala hlavu do dlaní a znova sa rozosmiala.

- „Sľúbila si mi to!“ pripomenula jej Maja.
Jasné, sľúbila. Ala vedela, čo to znamená, ale sľub kamarátke, ktorá si kvôli jej nápadu zajtra musí opätovne umyť svoje nádherné vlasy, treba dodržať. Vytiahla karty. Jedni obrázky striedali iné. S pribúdajúcimi pohármi vína a hustnúcim krájateľným cigaretovým dymom sa zlievali do jednej veľkej mozaiky. Možno machule. Až Magdaléna rozčarovane zvolala:
- „Veď, oni si z nás strieľajú.“ myslela obrázky.
Bolo na čase odísť.

Na odchode sa Ala zastavila ešte pre svoju šťastnú trinástku. Kútikom oka zaregistrovala ako sa jej ktosi konkrétny postavil do cesty k východu. Vedela, že bude problematické obísť ho. Letmý dotyk ju na jej údiv zasiahol ako blesk. Prestúpil ju celú.
„Má podobnú energiu ako ja.“ prišlo uvedomenie.
„Skús sa aspoň ospravedlniť, že si doňho vrazila.“ presviedčala sa nadarmo.
Prudko stisla kľučku.
„Teraz je tá správna chvíľa.“ nedal jej vydýchnuť pokušiteľ v nej.
Stála vonku v pootvorených dverách. Zakázala si zodvihnúť oči a nenávratne ich zatvorila. Dvere. Magdaléna sa s ňou o pár okamihov rozlúčila srdiečkom nakresleným na špinavom okne autobusu, Ala jej a Maji doň vyčarovala úsmev a už o polnoci bola doma ako každá správna Popoluška.

Ak ma prehovoríte doplním tu ešte ešte niektoé veci
zo zmazaného blogu.