poviedky - osemdesiattrirocny betar

maia sa hrá ;o)

Toto je môj svet! Vitaj!

Rozmýšľam nad tým, že toto nie sú ani tak poviedky ako jednoducho PRÓZA. Názov liniek sa mi už meniť nechce. Niektoré dielka sú opätovne bez diakritiky.

No všetky linky ešte nefungujú.
Veď predsa poznáš to heslo tvorcov pouličných osobných stránok na internete:
Trpezlivosť ti aj tak nič neprinesie. ;o)

Výplody svojho mozgu na www.pismak.cz som ako ste podaktorí už zistili úplne zrušila.

Obrázky

Osemdesiattriročný beťár

Vyrážala som do kúpeľov s odhodlaním odpojiť sa z internetovej siete. Vystúpila som z auta, vyložila veci na posteľ a išla sa s odhodlaním na recepciu spýtať, kde tu majú internetovú kaviareň. Aspoň mi odpadla starosť s prekonávaním abstinenčných príznakov.

- Kde máš foťák? Spýtala sa ma najmladšia z Troch sestier od Čechova.

- Načo foťák? Nedochádzalo mi to.

- Veď vyzeráš ako malý Japončík. Už iba foťák ti chýba. Smiala sa.

- Som iba vyzbrojená proti dažďu. Nedala som sa.

Ako som kráčala mokrým jesenným parkom, spomenula som si na smutné oči Princeznej Lady, keď som jej oznámila, že v práci týždeň nebudem a tým pádom prídeme o spoločné raňajky, obed a nemôžeme si spolu pofajčiť. Byť chlapom, tak sa radšej zbláznim, skočím pod vlak, dám sa zavrieť do blázinca, dokonca znesiem jej všetky poklady sveta, len aby sa jej oči rozosmiali. Našťastie nie som chlap. Napriek jej očiam som odišla. Keď už som to mala zaplatené.

Na obede som sa posadila k Trom sestrám od Čechova.

- Škoda, že tu už v sobotu nebudeme, išli by sme na transveti show Královny noci. Nadhodila som tému číslo jedna.

- A načo? Ozvala sa Banková úradníčka. Budeme to vidieť v telke.

- Prečo nie? Zamyslela sa Veliteľka Zdravotná sestra. Zaplatíme si ešte jednu noc a môžeme ísť.

- Načo ešte jednu noc? Zamiešala sa stále usmievavá Učiteľka zo Škôlky. Veď môžeme žúrovať do rána.

Po obede som si vybavila služobné telefonáty, odrazu ma každý chcel a zistila som, že by bolo vhodné nejako viac zaplniť program, lebo sa tu prefajčím. Cez esemesky sa mi ozvala Tančika. Vraj, či si nechcem dať pustiť žilou. Prečo nie. Zdá sa mi, že mám akosi veľa energia a začínam vymýšľať pičoviny. Nezaškodí. Nahlásila nás na budúci utorok.

V Bielom Bázene, zvanom BeBe ako blbý, bolo lepšie ako v tom Modrom. Staršia teta nám predcvičovala, čo sa naučila a vyzerala byť šťastná, že ju niekto počúva a napodobňuje.

- Vy ste tu najmladšia. Prihovoril sa mi Kupeľný Balič, výzorom kríženec Mozarta a Veľkého Blondína s červenou topánkou.

- Nie som, iba tak vyzerám.

Odplížili sme sa nenápadne a postupne. Ja plávaním.

- Pome už von. Detsky hravo spomenula Učiteľka zo Škôlky.

- Ona chce ísť von. Nabonzovala som ju Bankovej úradníčke.

- Žalobaba! Drgla do mňa.

- Som hladná. Zahorekovala som.

- Čo tu budeme? Presviedčala nás. Každý Sedí, sedí posedáva, hojdá sa im veľká hlava... zanôtila Učiteľka zo Škôlky.

- S tebou budem chodiť do bazénu. Poznáš pesničky zo škôlky, povedala som uznanlivo na jej adresu.

- Poďme von, nakoniec súhlasila Banková úradníčka.

Zapla som si mobil a našla som si ďalšiu dôležitú esemesku od Bývalej Lásky Budúceho Transcendentálneho Mága. Z kurzu maľovania asi nič nebude. Nedá sa totiž platiť každá hodina, iba polroka dopredu a ako môžem vedieť, čo bude zajtra?

Už nás nebavilo čakať na Veliteľku Zdravotnú sestru, tak sme sa vybrali do Pekla na pivo. Cestou sme nevideli nič, lebo pouličné osvetlenie zabudli namontovať. Iba taký veľký čierny oblak bol nad našimi hlavami s nápisom Noc a chvíľami predierovaný ako sito. Ideálna cesta do pekla. Pred Vyšehradom nás lákal dnu na zábavu Chlapec s mačkou. Pokušeniu dať si odbočku pred Peklom sme zdarne odolali. V Pekle boli dve miestnosti. Naľavo miestnosť s nápisom Peklo a napravo Nebo. Nevybrali sme si Peklo v Pekle, ale nie z toho dôvodu ako spomínal Svätý Záložný Muž, že v pekle síce ľahké ženy sú, ale všetky majú piču zašitú, lebo práve to je to peklo, ale iba pre väčší cigaretový dym, ktorý Učiteľke zo Škôlky vadil.

Vybrali sme sa teda v Pekle do Neba. Sedeli tam dvaja. Starček a starenka. Držiac sa za ruky ako čerstvo zamilovaní.

- Dobrý večer, pozdravil on.

- Dobrý, my sme sa dnes videli, tešila sa Banková úradníčka.

Evidentne ho priviedla do rozpakov, ale nezaregistrovala to.

- Dnes sme predsa boli spolu na káve.

To už spozornela aj starenka. Odhadovala som mieru jej žiarlivosti a rozmýšľala ako prípadne zakročiť.

- My sme sa videli? No nevadí. Sadnite si. Vyriešil to on.

- Vy si nás nepamätáte, sklamane zanôtila Banková úraníčka.

Bol to osemdesiattriročný pán v obleku s beťárskym pohľadom a elánom dvadsaťročného mladíka. Ona sedela tichá, pokojná bez pohybu s očami oddanej ovečky. Po celý čas mlčala. Objednal pre ňu ďalší čaj s rumom a pre seba slivovicu s malým pivom. Pred nás čašníčka postavila tri malé pivá.

- Veď by ste mojimi dcérami alebo aj vnučkami mohli byť. Odhadoval nás Osemdesattriročný Beťár a zatiaľ pripravoval svojej manželke čaj s rumom. Mám osemnásť vnúčat, pozrel na mňa.

Po celý čas, čo sme tam sedeli, sa mu ústa nezatvorili. Na svoj vek, veru vyzeral dobre, aj čo sa mocnej stavby tela týka. Prebrali sme hodne tém, bolo veselo. Šesťdesiatroční Dedkovia od vedľajšieho stola iba zazerali. Aj na ošemetnejšie témy došlo, to sa na mňa povážlivo pozrel, ale Učiteľka zo Škôlky ma zachránila:

- To ona, iba tak mlado vyzerá, ona je už veľká.

- Moja prvá žena bola so mnou 52 rokov a potom ma nechala samého. Pokračoval. Aj najstaršie dcéra nám zomrela, keď mala 49 rokov. Ležia spolu v hrobe. Zostal som sám. Opusteného ma nechala. Rozvyprával sa. A najstaršia vnučka sa išla do Londýna učiť anglicky a hovorí mi, že aby som sa oženil. Ale veď mám už 75 rokov, hovorím jej. No a čo, hovorí ona. V Londýne sa osemdesatroční ženia.

- Prečo nepiješ ten čaj? Prerušil svoje rozprávanie Osemdesiattriročný Beťár. Veď pozri, kocky ľadu ti tam plávajú. Zamiešal jej čaj, vybral lyžičku a podal jej ho.

- A nemyslite si, že sa s mojou druhou ženou poznáme iba krátko. To nie! Ja som mal osemnásť a ona pätnásť, keď som po nej poškuľoval, ale ma jej mamka hnala. A bránila sa aj teraz. Nechcela so mnou na faru. Nie však pretože by som bol nejaký hnusník. To nie! Prišla by však o vdovský dôchodok 2400 korún. Toho sa bála. A ja som jej povedal, že jej dám celý môj dôchodok.
Zaslzili sa jej oči, ktoré na neho Oddaná Ovečka uprela.

- Chytil som ju za ruku a vzal som ju na faru. Zaklopali sme a súdruh farár nám otvoril a spýtal nás, čo chceme. My sme sa len chichúňali, okúňali, nakoniec ževraj kedy môžeme mať svadbu. Vraj aj v utorok, hovorí. Tak to teda nie! Chcem mať svadbu ako sa patrí a zo všetkým. Aj sme mali. Osemdesiat ľudí prišlo.

- Chodil som za ňou na vohľady aj o poljedenástej v noci ako zamilovaný, ale som sa jej ani nedotkol, ani za ruku som ju nechytil. A viete prečo? Pretože najkrajšia láska je tá nevinná. Zakončil svoje rozprávanie Osemdesiattriročný Beťár.

Malé pivo sme akurát dopili. Zberali sme sa unavené.

- A teraz už môžeme ísť spať. Povedala Učiteľka zo Škôlky. Zajtra si vezmem zápisník.

- Zajtra sa uvidíme. Povedala Banková Úradníčka.

- To nemôžete vedieť. Zajtrajšku sa nemusíme dožiť. Dnes treba žiť. Dajte si ešte pivo, čo neznesiete?

- Na dnes už bolo toho dosť. Ďakujeme.

Milo sme sa rozlúčili, aj starenka sa na nás veľmi šťastne usmiala.

Na vankúši mám žlté ruže. Aj sa nimi prikryjem.

Ak ma prehovoríte doplním tu ešte ešte niektoé veci
zo zmazaného blogu.