Atlasov komplex

Prológ: Valentínsky podvečer 2004


- "Ahojte!" privítala Maťa a Alu, Boba. "Dúfam, že sviatok Valentína neoslavujete, lebo my dnes mame s mojim spolubývajúcim Valentínsku hádku a keby som mala milión, tak tu už nie som." 
- "Aha! No, ak ideme nevhod, tak povedz, môžeme sa hneď otočiť..." robila si starosti Ala. 
- "Ale nie!" ubezpečovala ich Boba. "Všetko je v pohode, už som stiahla polovicu fľaše červeného." 
- "Milujem červené víno!" povedala Ala súcitne. 
Prejavu tejto naozajstnej priateľskej náklonnosti sa Boba evidentne potešila. Medzitým ako Boba nalievala víno do pohárov, Maťo Pepovi vysvetľoval obsah filmov na DVD, ktoré doniesol a kedy ich treba vrátiť do videopožičovne. 
- "Inak my Valentína ako sviatok neoslavujeme, veď včera som ti poslala mail na tuto tému." debatovali už nad plnými pohármi červeného moku. 
- "Nič mi neprišlo!" poznamenala Boba. Ako zamestnankyňa štátnej správy bola zvyknutá na opozdené prijímanie mailovej pošty. Každý mail totiž musel vždy prejsť sitom akéhosi počítačového voyera, ktorý bol za ich čítanie platený, čo potvrdzovalo, že žijeme vo svete neobmedzených možnosti. 
- "Počkaj, spomeniem si..." dumala Ala "Želať Šťastného Valentína v piatok 13., mi pripadá ako úžasná recesia, ktorá sa v najbližších rokoch tak ľahko nemusí opakovať, takže som neodolala, aby som Vám dnes nepopriala krásnu zaľúbenú sobotu. Tu svoju lásku však láskavo venujte svojim najbližším a neposielajte mne, ešte by som z toľkého šťastia zblbla." 
Boba na chvíľu prepadla záchvatu silného smiechu. 
- "Prečo ste sa vlastne pohádali?" zaujímalo Maťa. 
Pepo hľadal slova. 
- "Maťo, to nie je hádka. To je iba taká perióda. Každý vzťah predsa prechádza vývojom. Nemôže byť stále rovnaký. Naviac partnersky vzťah človeka sprevádza vždy iba určitú časť života, veď človek sa rodí aj umiera sám. Pripisovať dôležitosť hľadaniu spriaznených duší a žitiu s nimi je nezmysel. Každý z nás je slobodný a môže konať slobodne." začal zo široka. 
Podľa vyjaveného výrazu Maťovej tvare, bolo zreteľné, že nie je o nič múdrejší a zdalo sa, akoby dezorientovane pomýšľal o odchode. 
- "To je úplne jednoduché! zamiešala sa do rozhovoru Boba. Ráno nás synáčik otravoval, že chce urobiť kakao a mne sa hneď nechcelo vstávať z postele, jemu liezol na nervy, tak mi povedal, že som neschopná, nezodpovedná a hnusná matka. Ani si nevieš predstaviť, koľko hnusu dal do toho slova hnusná." dramaticky vysvetľovala Boba. 
- "Aha!" osvetlilo Maťa poznanie. "A to sa ešte stále hneváte?"
- "No, áno, dva týždne!"
- "Dva týždne?" zostal znova v pomykove. Myslel som, že sa to stalo ráno a ešte sa hneváte! S Alou hádky doma prebiehali totiž veľmi búrlivo - po taliansky - a aj keď nože zatiaľ ešte nelietali, trvali pomerne krátko. Najdlhšia hádka sa dala zmerať zopár hodinami. 
- "Toto je celkom krátka hádka. Mali sme jednu, čo trvala dva roky." pokračovala Boba. 
- "Dva roky?" krútil Maťo hlavou a pobral sa radšej vytrénovať malého troj-stvorrocneho šarvanca. Našiel si rovnocenného priateľa, lebo názory a vyjadrenia ostatného osadenstva ho miatli. Využívajúc fakt, že krpec je predsa len mentálne nižšie ako on a naviac s nadbytkom energie, nahovoril ho na naháňanie a chytenie domáceho miláčika gazdinej - mačky, ktorá podľa Maťovho názoru zosobňuje všetko zlo na svete. 
- "A prečo tak dlho?" nadviazala na nit rozhovoru Ala. 
- "Niektoré veci mu jednoducho musia dôjsť. A ja som trpezlivá, počkám si, kedy mu to zapne." poznamenala ironicky s pohárom v ruke Boba. 
- "Hm, to je ako s automatom. Vhodíš mincu, stlačíš príslušný program a čakáš, kedy mu dojde, čo od neho chceš a vypľuje to. Chvíľu to pochopiteľne trvá." dumala. 
Medzitým sa Maťovi so synátorom podarilo lapiť mačku, ktorú vložili do aktovky a zazipsovali ju tam. 
- "Tak! A teraz aspoň vieš ako sa cítili židia v samotke vo filme Pianista." spokojne vyhlásil Maťo. 
- "Ty si videl Pianistu? Máš ten film doma?" uveličene zvolala Boba. A ďalších pár okamihov spolu rozoberali práve túto filmovú novinku. 
Maťo veľmi rád sledoval všetky filmy súvisiace s druhou svetovou vojnou, čo vzhľadom k jeho minulému životu bolo nielen logické, ale aj pochopiteľné a pre neho poučné. Ala tejto jeho záľube veľmi nerozumela, ale neriešila ju. Počas detstva, kedy sa kráčalo so socializmom za svetlými zajtrajškami si filmy z touto tématikou odpozerala dosť na dva ďalšie životy dopredu. Konkrétne film Pianista ako jeden z mnohých na ňu pôsobil dojmom emocionálneho vydierania, preto sa radšej s Pepom vrátili k téme o nepriaznivej situácii v ich vzťahu s Bobou. 
- "Ala, vieš! Mojim snom je žiť ako pustovník niekde hlboko v horách a meditovať. Syn odrastie, odíde do Ameriky a ja vari nebudem žiť v tomto panelovom byte. Kúpim si nejaký starší dom, jesť budem, čo príroda dá. Budem proste sebestačný..." rozvíjal svoje plány do ďalekej budúcnosti Pepo. 
- "Jasné, bude mať dve kozy a jedna z nich mu bude zároveň aj milenkou!" neodpustila si poznamenať Boba, hneď potom ako vyslobodila zo samotky zdesenú mačku a tá sa schovala tak dobre, že ju tí dvaja šarvanci nenašli do konca návštevy. 
- "Ale veďže mu už odpusť!" zaorodovala za Pepa Ala. 
- "Ala, to nie je o odpúšťaní. Náš vzťah je o slobode. Ona si slobodne môže povedať, čo len chce." argumentoval zdanlivo nelogicky Pepo. 
- "Vzťah nie je o slobode." zamiešal sa do rozhovoru Maťo, ktorý náhle prišiel o zábavu s mačkou. "Vo vzťahu jeden patrí druhému a nikomu ďalšiemu." nadhodil svoju obľúbenú tému o vernosti.

Ešte som to nedokončila. Záver si zatiaľ domyslite... ;-)


Hlavná stránka