Ľudský ROBOT
Prológ: ...pohyb v slucke...
Reakcia na podnet.
Skrat v mozgu
a ako dyka srdcom
preniklo poznanie.
"Tak vela veci
a kazda prazdna.
Tak vela ludi
a ona sama.
Tak vela tuzob
a ziadna nenaplni..."
Zaborila nechty do steny.
S krvavou bolestou a revom
sa kopka nestastia
zosypala na zem.
Zlost vystriedal
nezadrzitelny prud slz.
Kvilivy narek duse,
vypustene to ranene zviera,
hojive zabudnutie.
.......
Ocistena sa prebrala.
Vzala obvyklu naplast,
filter na skutocne city
a prelepila nim srdce.
Oci tupo uprela do dialky.
Mechanicky vstala.
Povinnosti nepockaju.
Treba fungovat.
"Som silna.
Mna nic nezlomi.
Ani vlastna bezcitnost."
|